Človek sa tu narodil v lone hôr,
ktoré sa mu stali kolískou i hrobom.
Narodil sa v nehostinných podmienkach
drsného kraja vo vetrom ošľahanej zemi.
Zemi, po ktorej často kráčali unavené
a neraz bosé nohy pastiera…
Zemi, čo pila pot stekajúci z čela roľníka,
či okúsila horkú chuť slzy žiaľu i radosti.
Zemi, ktorá tu darovala človeku každodenný chlieb.
A daruje stále – poživeň i rozochvenie duše.
Rozjasní oči, poteší srdce, upokojí myseľ…
Je to zem, ktorá svojou krásou odhaľuje
aspoň kúsok tajomnej tváre stvorenstva.
Ján Timko